Počúvam
večerné
vtáčie uspávanky.
Hlas vtáčieho otca…
alebo mamky?
Jemne spievaný refrén,
štebotavo,
do posledného pípnutia.
Hniezdo čaká,
až posledné tóny
z hrdla vyletia.
Až sa stratia
v zobáčiku pod krídlom.
Stíchne
všetko naokolo.
Zaspal
vtáčí dom.
Posts Tagged ‘Otec’
Vtáčie uspávanky
Posted by Mária Streicherová on Júl 20th, 2010
Posted in 
Tags: 
Štedrý večer spred veľa veľa rokov
Posted by Mária Streicherová on Február 3rd, 2010
Pod oknom mihnú sa
biele košele, čierny tieň…
Cigáni! Husle, hutný spev…
Bez kolied nieto večere.
“Kmotrička, tu sme!”
Do batôžka výslužku zoberie,
do fľašky trúnok,
liaty dokopy…
Veď žalúdok
to všetko pochopí.
Úctivo stoja v strede kuchyne
ďakujúc babke, mamke – gazdinej.
Odišli ďalej…,
môžme večerať.
„Poďte si všetci
k stolu posadať!“
A potom spolu, pri stole,
modlíme prosby
v tichej pokore.
Oblátky, med, cesnak,
mliečna polievka,
v nej slížiky
mamkou
s láskou robené,
ryba a šalát,
kaša hrachová,
pupáčky
makom [...]
Doštička, ktorú mi urobil môj otec
Posted by Mária Streicherová on Január 31st, 2010
Doštička, lopárik, drievko…
Koľko čiar života
nože na nich nechali.
A my sme, ešte ako deti,
sledujúc pozorne
dôstojnú reč
otcových
nadeľujúcich rúk,
klobásku, slaninku
z nej papkali.
Raz cibuľu, raz klobásky
krájal…
Och, Bože, ako chutili!
Slaninka
vymrznutá z povaly…
Chlebík voňavý.
Čistím omrvinky
z doštičky po otcovi…
Prežila všeličo.
Počkal ju život nový.
Spomienky na Bojnice
Posted by Mária Streicherová on Január 31st, 2010
Údoly, Kopanice, Bohátka,…
Tadiaľto chodievala
moja pramatka.
A aj my,
s tatíkom a s mamičkou,
oháňajúc sa
lieskovou paličkou
cifrovanou
pradedovým nožíkom.
Ako panský hájnik
tu sedával
pod kríkom
a hájil
grófske majetky.
Kde sú tie deje,
zápletky,
čo rozprávala
stará mama
driapajúc perie
ženám naokolo…
Ani som nedýchala
keď perie
šteklilo mi nos…
Bol to čas pokory,
žitia bez ponôs.
O archetypoch a čerešni
Posted by Mária Streicherová on Január 31st, 2010
Venované pamiatke môjho starého otca, Štefana Rajču – Hrdého zo Šútoviec.
Sú určité archetypy, pravzory v našich životoch. Možno ich brať ako jadro nám vlastnej vnútornej kultúry.
Môj starý otec sadil pred štyridsiatimi rokmi čerešňové stromy pri poľnej ceste. Piplal ich, v zime chránil pred poľnou zverou. Zjari strihal a štepil. Nepatril mu ani kúsok tej obecnej [...]
