V končekoch prstov
na nohách
cítim
prichádzať jeseň.
Leto spieva
svoju
labutiu pieseň.
Labute
koordinujú
perute.
Jeseň prichádza
nenápadne,
s prvým
padajúcim listom.
S oťažením
ľahkých
letných krokov.
O pár mesiacov
bude
zas v tom.
Presne tak,
ako veľa
predchádzajúcich
rokov.
© Mária Streicherová 2010
Počúvam
večerné
vtáčie uspávanky.
Hlas vtáčieho otca…
alebo mamky?
Jemne spievaný refrén,
štebotavo,
do posledného pípnutia.
Hniezdo čaká,
až posledné tóny
z hrdla vyletia.
Až sa stratia
v zobáčiku pod krídlom.
Stíchne
všetko naokolo.
Zaspal
vtáčí dom.
Ranný vánok
s vôňou
vzdialenej búrky
oblápa
moje plecia, líca
i nohy.
Nazerá zvedavo
za všetky moje
rohy.
Pohráva sa
s okrajom
mojej sukne.
Chvíľku ho nečuť…
A zas niekde inde
svoju pozornosť
zvrtne.
Poflirtuje,
nechá tak.
Prelietavý
ako vták.
Po daždi vydychuje
oblaky tichej pary.
Raz odhalí kúsok bukovej,
raz špičky borovíc…
či sa mi to len marí?
Potom sa celá ponorí
do bielej parnej kulisy.
A viem ja,
či to je naozaj
z dažďa?
Alebo či tajne
aj cigaretu okúsi?
Dva mráčiky
nesmelo vystrčili rožky
spoza Hnilého kúta.
Pomaly sa ťahajú
cez kopec.
Nazerajú do doliny,
na lúky i do dediny.
Predsa len,
za každým kopcom
je svet iný.
Tak dlho si prezerali
ten Boží svet,
že zabudli,
prečo prišli…
Popršať a zahrmieť.
Sedím na priedomí.
Opieram chrbtom chalupu
a meditujem.
Dúchať
nízky vietor
čujem.
Vtáčie piskoty a čipčanie,
bzukot,
krátke i dlhé nôty.
Sem tam
vzdialený
detský krik a výskot
ku mne doletí.
Zamatové hlasy žien
sediacich na priedomí.
Čakám na zvuk,
ktorý tú harmóniu
zlomí.
Všetko má svoj rytmus
a svoj čas.
Nič neruší
pomaly utíchajúci
podvečer.
Nič neruší
pokoj v nás.
Príroda
stŕpnutá
v očakávaní
horúceho dňa
má horúčku.
Prikladám na ohník
a veštím rozlúčku.
S letom.
Vybúrené horúčavou
pôjde ta…
svetom.
Ani lístoček
brvou nepohne
aby sa nespotil.
Vyrástol v jari,
chcel prežiť k jeseni.
V lete sa
usušil.
Príroda
stŕpnutá
dýcha
len
na pol úst.
Och, Bože,
už ho pusť!
Primerane.
Nech zvlaží
zem i nás.
Prosím.
Pokorne
a odovzdane.
Ten čas…
je v nás.
Keď chceme,
ide rýchlo,
keď chceme,
ide
pomaly.
Každú chvíľku
nás
jeho neúprosnosť
ovalí…
Je
na nás,
čo s tým
urobíme.
Či budeme
nariekať,
alebo
sa tešiť
“novej zime.”
Či letu?
7:14
…a čas
je zas tu.
Stop a
čo ďalej?
Na sto ďalších
máš nádej.
Na
minimálne
sto krát sto
ďalších stôp.
A neboj sa
slova:
„STOP!“
Prežité
na vlastnej koži.
Zaži!
A znova oži.
