Nebokráskovo modrá…
Tak si ku mne dobrá,
ty farba mojich Šútoviec.
Pletiem ťa znova,
na veniec:
z maminých nevädzí,
z modrých zvončekov,
zo stračích nôžok
schovaných v zrelom obilí,
zo štvorčekovo tkaného obrusa
na babkinom stole,
z tetinej
modrovyšedivenej zástery,
z krehkých nebokrások
placho kvitnúcich
na medzi.