V končekoch prstov na nohách cítim prichádzať jeseň. Leto spieva svoju labutiu pieseň. Labute koordinujú perute. Jeseň prichádza nenápadne, s prvým padajúcim listom. S oťažením ľahkých letných krokov. O pár mesiacov bude zas v tom. Presne tak, ako veľa predchádzajúcich rokov. © Mária Streicherová 2010

Počúvam večerné vtáčie uspávanky. Hlas vtáčieho otca… alebo mamky? Jemne spievaný refrén, štebotavo, do posledného pípnutia. Hniezdo čaká, až posledné tóny z hrdla vyletia. Až sa stratia v zobáčiku pod krídlom. Stíchne všetko naokolo. Zaspal vtáčí dom.

Po daždi vydychuje oblaky tichej pary. Raz odhalí kúsok bukovej, raz špičky borovíc… či sa mi to len marí? Potom sa celá ponorí do bielej parnej kulisy. A viem ja, či to je naozaj z dažďa? Alebo či tajne aj cigaretu okúsi?

Dva mráčiky nesmelo vystrčili rožky spoza Hnilého kúta. Pomaly sa ťahajú cez kopec. Nazerajú do doliny, na lúky i do dediny. Predsa len, za každým kopcom je svet iný. Tak dlho si prezerali ten Boží svet, že zabudli, prečo prišli… Popršať a zahrmieť.