Ako priadka morušová… zamotaná v hodvábe… Čaká na odvitie hodvábnej nite. V zámotku skrytá sníva sny hodvábne… Aj keď na prvý pohľad možno vyzerá nevábne, prosí : “Len ma pri tom odvíjaní nezabite! Odvíjajte ľahúčko a bezbolestne.” Až po utkaní hodvábnej tkaniny sa jej pravá krása zaleskne a zo zámotku vyletí motýľ. Aby všetkých krásou [...]

Čerešňové kvety. Ako zjari na starom sídlisku v Prievidzi. Sem tam preniknú spomienky na rozkvitnuté stromy, úchytkom, akoby pomedzi… Ďakujem za všetky rozkvitnuté čerešňové stromy… aj za tie budúce… Aj slovenské, aj japonské, aj za tie, čo nepoznajú hranice.

Spomienky …malé i veľké, dobré i zlé, cituplné i prázdne… tá hudba ich v nás nevyspytateľne… alebo cieľavedome? Zažne.

Len neviem, či vždy je výhra, keď človek vyhrá… Alebo vyhráva ten, čo nevyhrá, ale vie sa hrať, byť hravý. A keď sa problém zjaví, nemá problém hravo ho zvládnuť. “Ľavou zadnou” urobiť, čo treba. A ak treba, aj za obeť padnúť.

Sú ladné, súladne? Sú. Sumárne alebo sú márne? Tiež sú, niektoré. Súzvučné? Áno, aj. Nielen vtedy, keď je máj. Súčasné a keď treba, aj včasné.

Kde zasa lietaš?! Občas mám pocit, že tu nie si, keď ťa najviac potrebujem! Pozerám hore i dolu, vpravo i vľavo, pred seba i za seba. No jasné! Zasa si odletel niekam do neba! Nechápem tvoje nebeské rozvrhy… Necháš ma hľadať a potom sa zjavíš. Oddanosťou bezbrehý.

Venované Eli, ktorá bolo pre túto báseň inšpiračným zdrojom. Nádhera! Chodiť ráno na boso v rose. Cítiť ostrú vôňu včasného rána v nose. Pozerať velebný východ slnka. Počúvať, ako strašiak na vedľajšej roli plechovičkami cinká. Vnímať v prebúdzajúcom sa tichu celú tú rannú nádheru. Celučká celá, každou bunkou tela. Tak veru.