Moja básnicko akčná reakcia na výrok priateľky Gabiky: … nič neľutujem… kedy si to poviem…aj ja?… Povedz si to hneď! Opravíš svoj budúci svet… Zostaneš “po škole,” pri najhoršom spravíš reparát. Nikdy nie je neskoro žiť nanovo, niečo skončiť a niečo začať.

Biela, červená… Ktorá je viac ľúbená…? Iba jedna, alebo obe odrazu? Obe sú krásne! Ako z majstrovského obrazu.

Niekto má rád vlčie maky… Niekto margaréty, niekto levanduľu… Ja milujem všetky! Aj vtedy, keď sa moja záhrada podobá úľu.

Sú dokonalé, bez výnimky! Ideálne ideálne … vo všetkých svojich parametroch. Ich dokonalosť pôsobí na všetky naše zmysly. Pohľadom na ne môžeme iba vzdychnúť: “Oooooooooch!”

Zabudnite na jalové slová. Keď nám Pán Boh dal reč, chcel, aby sme ju používali. Tvorivo, s láskou, plnohodnotne. Včera, dnes, zajtra a pozajtra znova.

Božie vtáctvo budí jarné túžby. Vyspevuje vo všetkých tóninách. Sprostredkúva nám nebeské tóny hudby. Ubzikne s dušou v jarných výšinách. 

Také malé ale sa mi vtiera do pozornosti. Alebo má čisté úmysly, alebo ma nazlostí. Také malé ale podráža moje kolená. Zostáva za ním alegória. Nepochopená.