Inšpiráciou pre napísanie tejto básne boli slová v nadpise, ktoré povedala moja priateľka Gabika pri pohľade na túto moju fotografiu z jari roku 2010. Asi tak… Padol naznak a preto preplával zimu… Doplával do jari… Možno až do leta, ak sa mu podarí rozpadnúť sa na prach a vyrásť nanovo, v nových korunách…

Aby som nevyšla z cviku, cvičím… Robím… slovnú gymnastiku, sem tam prostné… Píšem básne… Pôstne.

Miluješ vraj brezy… Prečo…? …miluješ práve brezy? Niečo v tej tvojej láske… väzí… Ich pružnosť? Alebo chvejúce sa listy? Alebo clivosť výrazu? Alebo všetko toto spolu? Odrazu…!?

Platonicky milujem platany. Fascinujú ma ich kmene kôrou zaplátané, na jar ošúpané od poslednej záplaty, do biela. Očami pohládzam ich konáre a kmene, nahé a vyhladené… Je to platonická láska, obojstranne bez vášne.

Radikálne radostne som ratovala ranené ráno. Reflexívne… Riadne som pri tom riskovala! Len tak, z rozmaru som rozfaklila rozvratného rušiteľa reforiem rázcestí.

Ľúbim to, keď ťa ľúbim… A keď sa ľúbime, žeriem ťa! A ty ješ keksy… Občas to najdôležitejšie prespíš…

Mám rada, keď do mojej zeme na jar seješ semeno. Otváram svoju zem roztúžene roztopenú po dlhej zime. Teším sa na ďalšie sadenie. Horúčavou nášho spojenia topím posledné zvyšky starého snehu. Mám rada jarné práce v mojej záhrade… Teším sa na prvé kvety. Život tak neskutočne letí… Každou mladou jarou starneme.